Mapa snov – sny – vízie – zámer 1.
„Najväčším nebezpečím nie je stanovenie príliš vysokých cieľov, ktoré nedosiahneme, ale stanovenie nízkych, ktoré splníme.“ Michelangelo Buonarotti (1475-1564)
António prišiel na náš kurz kineziológie úplne sám. Aj keď bolo prihlásených asi osem účastníkov, tak tesne pred začiatkom seminár ostatní z rôznych príčin, vis major, sa odhlásili. Bolo to zvláštne, ale všetko má svoj význam, aj keď tomu v danej chvíli nerozumieme. Nižší muž s briadkou leninského strihu, suverénne vstúpil do miestnosti, zvesil z ramena a na sivú sedačku odložil, obrovský čierny prenosný telefón, nezameniteľný znak prestíže danej doby.
Tak si Antónia pamätáme a vždy sa nám tento obraz vynorí keď hovoríme o víziách a snoch do budúcnosti a stanovovaní cieľov, ktoré chceme dosiahnuť. Možno preto, že to bol „mini“ kurz jeden na jedného a možno preto, že sme mali veľa času na rôzne témy. Jedna z tém bola pre nás zvlášť dôležitá – vízie, budúcnosť, možnosti, cesta, ciele a zámer. António prednášal, bol lektor s dlhoročnými skúsenosťami, pár rokov mu chýbalo do šesťdesiatky, sršal optimizmom, množstvom nápadov, a osobnou charizmou sa stal pre nás začiatočníkov v lektorovaní obrovským vzorom.
Všetko si robil písomne, graficky a vytváral pracovné obrazy, koláže o tom o čom mal prednášať a čo chcel povedať účastníkom svojich seminárov. Vedel čo chce, čo nechce, vedel ako, prečo, kedy, kam… Aj my sme dostali typ ako ísť za svojím cieľom. Je to veľmi jednoduché povedal António: „Potrebujete veľký papier A3, alebo A2, lepidlo, nožnice, staré časopisy. Do stredu papiera si nalepíte svoje fotografie ako manželia a dookola si prilepíte obrázky toho čo chcete mať, dosiahnuť. Aký chcete vlastniť byt, nábytok, dom, auto, počítač, čo sa chcete nové naučiť, ako chcete osobnostne rásť, kam chcete ísť na dovolenku, aké chcete mať vzťahy s priateľmi, s rodinou, aké v manželstve, čo a koho chcete spoznať. Ak sa niečo z mapy snov splní a nechcete viac takých predmetov, alebo činností, tak to dajte dole z nástenky. A rozdeľte si plochu do sektorov a keď sa vám niečo zapáči tak to tam doplňte…“
Vyzeralo to príliš jednoducho, ba až humorne, nereálne. Že by, to čo sem na papier vlepíme sa splnilo? Aký dôležitý je ZÁMER, pochopili sme časom.
Uvedomili sme si tiež: „Keď nemáš peniaze, môžeš snívať o hocičom.“
Mali sme svoj zámer a tak sme spravili prvú jednoduchú nástenku a zavesili sme ju do spálne, kde sme sa pohybovali len my, Paľo a Mária. Občas sem vstúpili naše dcéry a tie mali z obrázkovej koláže veľkú zábavu. Avšak len do doby, kedy zistili, že sa predmety a vízie koláže viditeľne zhmotňujú. Staršia neváhala a si spravila si svoju.
Za posledné roky sme vytvorili niekoľko koláži s víziami. Zopár splnených cieľov prikladáme na dôkaz funkčnosti mapy či nástenky snov.
Ostrov Rodos. Bol vysnívaný… Pri jednej z konzultácií na našich kineziologických kurzoch som sa stal objektom „odblokovania“, ktorého súčasťou bola vizualizácia budúcnosti. Mal som si predstavovať to, čo by sa malo stať za pol roka. Prichádzali mi myšlienky, totálna fantazmagória: „Najlepšie by bolo byť niekde pri mori, prednášať tam a mať to dobre zaplatené a hlavne by sme sa tam mali baviť, no niečo oddychové. A stalo sa – Rodos 2000. Boli sme tam desať týždňov, tak na striedačku od júna do októbra. Perfektný hotel, do mora päťdesiat metrov, do bazénov dvadsať, výborná strava. Ráno sme vstávali pred šiestou a od šiestej, kým nebolo teplo, sme cvičili s rekreantmi hneď pri pobreží Egejského mora a opájali sa východom slnka. Pol hodiny jednoduchých cvikov, potom relaxačné cvičenia, meditácie na sebaprijatie, pokojný deň, perfektné zdravie, komunikáciu, partnerské vzťahy. Navečer sme relaxovali v bazénoch s fit loptami, ktoré boli vtedy hitom a robili show, malú spartakiádu pre ostatných rekreantov. Im sa to páčilo ako naraz cvičí tridsať, štyridsať ľudí a my, my sme sa bavili, cvičili sme, smiali sme sa a tešili sme sa z pohybu a z výbornej zostavy účastníkov. Potom pre tých, ktorí mali záujem sme robili večerné mini semináre o motivácii, víziách, cieľoch, zámere. Ciele sme si kreslili vodovými farbami a hlavne sme sa bavili s účastníkmi a meditovali sme.
Kristína. Začiatkom októbra prebiehal posledný turnus na ostrove Rodos. Slnko zapadalo skôr, večery boli dlhšie, ale stále rovnako teplé s neodmysliteľnou hudbou, cvrkotom cikád. V predposledný deň pobytu na ostrove sa prišla rozlúčiť a hlavne pochváliť Kristína, fitneska s radostnou správou. „Chcem sa vám poďakovať, na vašich večerných motivačných stretnutiach, debatách a meditáciách som si vizualizovala, že chcem zostať na Rodose a pár mesiacov pracovať vo fitnes, mať ubytovanie a trochu si zarobiť. A splnilo sa… Zostávam na ostrove, dostala som prácu, mám aj ubytovanie a dajú mi aj auto k mojej činnosti a finančne je to viac ako som si predstavovala.“ Splnilo sa…
Tehla, sa stala našim vizualizačným objektom, keď sme bývali v panelákovom byte na šiestom poschodí a túžili sme po rodinnom dome. Kúpili sme „ju“ takú obyčajnú pálenú tehlu z hliny 120x250x65 mm, jeden kus v stavebninách a dali sme ju do stredu knihovničky medzi krásnu a odbornú literatúru. Na viditeľné miesto, aby sme denne hľadeli na svoj zámer, a vedome či podvedome tehlu vnímali. Zámer bol silný, aj keď finančné konto v tom čase nebolo postačujúce. Trvalo to niekoľko rokov a splnilo sa …
Lampióny. Pred rokmi, asi tak 2010, začiatkom septembra sme školili pri Prahe na barokovom zámku Trnová, začínajúcu firmu zameranú na telefonický predaj. Majiteľ, mladý muž a odvážny vizionár, vybral svojich pätnásť top manažérov na toto netradičné motivačné školenie.
Zámer školenia bol utopický a krátka anotácia k semináru to len potvrdzovala: „Všetci účastníci a účastníčky prídete na školenie s jasnou víziou, čo chcete robiť o tri roky, kam chcete postúpiť vo svojej pracovnej kariére, čo sa chcete naučiť, ako sa zmeníte osobnostne, ako si predstavujete svoj osobný a rodinný život. A celý seminár bude prebiehať tak, akoby sa to už stalo. Budete medzi sebou vo dvojiciach, trojiciach či malých skupinkách komunikovať a prezentovať dosiahnuté úspechy za tri roky.“
Sám majiteľ prekvapil, prišiel s jasnou víziou úspešnej firmy a školiacim centrom pre svojich zamestnancov v Thajsku. Oblečený bol v thajskom odeve, na hlave mal slamený klobúk dovezený z Thajska, gestami presvedčivo prezentoval svoju víziu akoby sa to už stalo, a stoly večerného banketu na terase zámku boli dizajnovo upravené tejto nevšednej akcii a prehýbali pod voňavými thajskými špecialitami.
Jedna z účastníčok prišla na stretnutie dokonale oblečená, dokonalý mejkap, top účes, celá žiarila ako zo žurnálu. Hovorila s nadšením o svojej módnej firme, ktorú vybudovala, ako sa jej darí, akú má významnú klientelu, aký vydáva módny časopis a samozrejme ho priniesla na ukážku a všetkým účastníkom, kolegom a kolegyniam rozdávala vizitku svojej úspešnej firmy. Skrátka bola „in“.
Na záver tohto vizionárskeho podujatia, už skoro pred polnocou, v teplej septembrovej noci, vyleteli k večernej oblohe horiace papierové lampióny šťastia s posolstvom vízií účastníkov… Splnilo sa.
Päťdesiatka. Keď náš veľmi dobrý priateľ oslavoval svoju päťdesiatku, a rekapituloval svoj úspešný život, jeden z jeho priateľov a spolumajiteľ ich spoločnej firmy v malom kruhu účastníkov oslavy spomínal o fantazijných rozhovoroch počas mnohých niekoľkoročných ciest autobusom z vysokej školy v Bratislave do rodného mesta. Neskutočne sme obaja fantazírovali a viedli nekonečné rozhovory, čo by sme v budúcnosti chceli, čo by sme spravili a ako by sme chceli žiť… Teraz sa nad tým smejem, ale vtedy na konci socializmu to boli doslova nereálne šialenosti. Dosiahli sme však ďaleko, ďaleko viac ako sme si v našej fantázii dokázali predstaviť. Mali sme však presný zámer čo chceme, boli sme pripravení vedomostne pretaviť teóriu do praxe a hľadali sme cesty a kontakty svoje ciele zrealizovať. Splnilo sa …
„Muscle – car“. Veľký znak BMW, tak tridsať centimetrov v priemere, dominoval v strede koláže, ktorá pokrývala polovinu steny. Farebná koláž s množstvom výstrižkov automobilov z domácich aj zahraničných časopisov a katalógov. Mali sme sladkých sedemnásť a v škole sme si so spolužiakom, susedom Ivanom počas nudných hodín kreslili modely automobilov. U nás v tom čase jazdili len škodovky, sem tam moskvič, volga, trabant, wartburg s dvojtaktovým motorom a ojedinele tuzexový ford, či simka, dovezené zo západu. Snívali sme a na papier sme vkladali naše vizionárske predstavy rýchlych športových áut. A nie hocijaké boli naše vízie. Také „ameriky“ sme kreslili, so širokými kolesami, obrovskou karosériou a silným motormi, mohutnými výfukmi, brzdovými svetlami a smerovkami cez celú šírku karosérie. Bavili sme sa. Aj pri vytváraní farebnej koláže som sa bavil a sníval, že raz…
Priznám sa, že som za tie roky zabudol na koláž, kreslenie modelov áut aj na snívanie a vízie. Pri listovaní v starých rodinných fotografiách a pohľadom na jeden „archívny“ záber z mladosti sa mi to spojilo, podobne ako vo filme Secret, keď sa hlavný predstaviteľ pozeral na obrázok z nástenky a dom do ktorého sa práve presťahoval s rodinou. V garáži je zaparkovaných osemsto koní, amerika „muscle-car“ chrysler a sedmičkový bavorák. Splnilo sa …
Jachta. Na jednu z násteniek v minulosti som do dovolenkového sektoru prilepil luxusnú motorovú jachtu. Takú top z top. Nádhera v červenej metalíze. Z fotografie som vystrihol seba a manželku a prilepil som tieto naše papierové postavičky na prednú palubu červenej krásavice. Príjemne sme sa bavili a snívali pri pohľade na nástenku s červenou jachtou. Dokladám fotografiu, toto nie je to fotomontáž. Sme vyfotení presne v tej polohe ako sme boli na nástenke. Jachta „O´PATI“ je síce čierna, ale má červený pásik. Splnilo sa 2012…
Plachetnička. Jedna z prvých máp vízií, kedy sme na malej plachetničke, takmer navlas rovnakej ako vidieť na tento fotografii, prelepili oddychujúcu dvojicu našimi fotografiami… Seychely 2003. Splnilo sa …
Pygmalion a Galatea
Na našich motivačných seminároch, najmä leadershipu uvádzame príbeh z mytológie ako ideálny príklad zhmotnenia svojich predstáv.
Pygmalión je v gréckej mytológii cyperský kráľ, v niektorých bájach to bol sochár, ktorý vytvoril sochu ženy, ktorá ožila.
Pygmalióna tak pohoršovalo správanie dievčat a žien, že sa rozhodol, že sa nikdy neožení. Namiesto obdivu skutočných žien, venoval všetok svoj čas soche. Táto socha pre neho predstavovala dokonalú ženu, vytvorenú podľa jeho predstáv a bola krajšia, ako ktorákoľvek živá žena. Sochár sa s ňou zhováral a objímal ju.
Pygmalión prosil bohyňu, aby mu zoslal ženu takú krásnu, ako bola jeho socha. Keď vzal sochu do náručia, cítil, že socha sa mení a ožíva. Krásna deva potom dostala meno Galateia a keďže ju Pygmalión zbožňoval, oženil sa s ňou.
Príbeh ako zhmotniť svoje partnerské vízie. Vymodelovať, či písomne si „naprogramovať“ dokonalú partnerku, dokonalého partnera… Funguje. Aj mne sa splnilo …
Tablo. Učiteľ matematiky a kreslenia bol vysoký, ramenatý, mohutný muž. Jeho mocný bas, počujem vždy keď sa pozriem sa fotografiu nášho triedneho tabla. Je to už viac ako päťdesiat rokov, a uvedomujem si, že je to moja úplne prvá mapa vízií, ktorú môžem podložiť touto fotografiou.
Každoročne na konci školského roka maľoval náš matematikár tablá pre deviatakov, končiacich základnú školu. Hromovým, ale pritom priateľským basom prehovoril: „Prineste si každý svoju fotografiu hlavy, takú akú máte na občianskych preukazoch a napíšte akoby ste chceli aby som vás nakreslil, čím chcete byť, aké máte koníčky alebo aj nejaký vtipný text.“ Fotky sme priniesli všetci. Texty sme tvorili kolektívne spoločne celá trieda, pre každého niekoľko typov. Netušili sme, že to bol náš prvý brainstorming. Učiteľ, náš dvorný maliar si vybral tie najvhodnejšie. Neviem, ako sa ostatným spolužiakom splnila vízia z karikatúry. Teraz po rokoch môžem povedať, sám za seba, nie som síce psychiater, ale pomáham ľuďom, aby sa stali lídrami vo svojom živote, prednášam, koučujem, motivujem, konštelujem. Splnilo sa …
